Človek, priateľ môj drahý, postavil plot okolo jeho pozemku, zavrel svoj dobytok do ohrádky a nakoniec večer pri kozube s čajom v ruke, unavený z tejto namáhavej práce, podobné obmedzenie doprial aj svojmu vedomiu.
Pre ľudí je úplne prirodzené utiekať sa k svojmu osobnému provincializmu a zotrvať v ňom. Je to ľahšie a rozhodne sú to pevné a stabilné základy. Mnohí z nás si však neuvedomujú, že na týchto základoch by malo čosi stáť.
Podstata bytia nás trápila odjakživa. Teda, minimálne mňa, odkedy som dosiahla schopnosť vnímať okolie a jeho systém. Za najväčšie šťastie môjho doterajšieho života pokladám to, že som sa ‚vyliahla‘ v nenábožensky založenej rodine. Narodila som sa slobodná a s možnosťou si vybrať, čo mi jednoznačne uľahčilo život, nakoľko som sa nikdy nemusela porvať so skepticizmom v rámci svojich myšlienok o svojej existencii, prípadne vnútornej vzbure. Bola mi daná možnosť utvoriť si vlastný názor.
Myslím, že ľudia vždy prahli po všeobecnom dobre, a ako dôsledok tejto túžby vznikol Boh. Boh je naše obmedzenie, je to akási pomyselná škatuľka, do ktorej sme zavreli nekonečno. Nečudo potom, že každé náboženstvo obsahuje určité nevysvetliteľné trhliny (nekonkretizujem, každý si je schopný nájsť svoj osobný príklad sám), nekonečno sa zavrieť jednoducho nedá.
Pre všeobecné dobro si ľudia, či chcú alebo nie, musia utvoriť nejaký ten zákon, ústavu povedzme, aby jasne stanovili sebe a iným, ako sa pre jeho dosiahnutie správať. Avšak ústava z roku x nemôže platiť v rovnakom znení pre spoločnosť z roku y. Vyžaduje si novelizáciu, nahliadnutie poza pomyselný múr, v ktorom žijeme. Nakoniec, tento odstavec, ako som si ho spätne prečítala, je tiež hlúpe vyjadrenie toho, čo chcem vysloviť o Bohu a dostala som sa tam, kde som zrovna nechcela.
Prosto povedané, tie tri vznešené písmená, o ktorých to celé je, by možno vôbec nemali existovať. Snaha obmedziť neobmedziteľné pre nás vždy znamenala iba roztržky, hádky, nepochopenie, intoleranciu voči druhým, v mnohých prípadoch viedla k vojnám, čo je presným opakom toho, o čo sme sa všetci snažili. Neuvedomujeme si, že sme súčasťou tohto celku, ktorý už nebudem menovať a nie sme pod ním, nie sme ním riadení, pretože každý jednotlivec na tejto planéte ho tvorí. Sme jedno v splynutí so živým, či neživým, našej mysli dostupným a zároveň aj nedostupným.
Vždy, keď sa ma niekto spýtal, ako si predstavujem Boha, v resp. čo pre mňa samotnú znamená, odpovedala som tomu človeku, či už vyznával také alebo onaké náboženstvo, vetou ‚Boh je všetko‘. A žiadny z týchto ľudí neodporoval, naopak prijal tento názor, hoci si ho samozrejme interpretoval do svojich tradičných myšlienok a názorov. Avšak, nikto ho nepoprel, preto mi v hlave už dlhšiu dobu visí otázka, načo sú dobré všetky náboženské zákony, keď tú jednu danú a nemeniteľnú podstatu chápeme všetci rovnako?