Ticho. Dospel k dospelosti a dospel k životu bez zmyslu života. Jeho byt bol prázdny ako nikdy predtým a zároveň ako každý deň. Pozrel sa na svoje dlane. Neboli veľmi staré. Boli neskúsené a nahnevané. Čiara života bola dlhá, nemal prečo umierať. Všetko je o uvedomení si svojho podvedomia. Mal sen o sne. A v tom bol ten problém. Snažil sa udusiť duševnom. Ranné vstávanie, káva, práca, káva, domov, mediálne uspokojenie, fyzické uspokojenie, spánok. Rutina. Pokoj. Toľko ľudí, ktorí sa snažia nájsť pokoj. Žiť a umrieť, oboje celkom potichu. Na poličke medzi knihami postávala stará rodinná fotografia. Zasklená a chránená. Pýtala si, aby si ju vzal do dlaní. Odfúkol z nej prach a skúsene a pokojne ju pretrel koncom rukáva. Bola však prázdna, hoci sa naňho pozeralo niekoľko očí. To, že ju prázdnou urobil on sám, je irelevantné. Bolo irelevantné. Preňho. Odišiel od rodiny v snahe osamostatniť sa, žiť na vlastnú päsť. Čo sa mu aj podarilo. Možno až príliš. Byť slobodný, voľný, tancovať kdekoľvek a s kýmkoľvek, smiať sa, s niekým, s hocikým, kto tam naňho čaká, spriaznená duša, jeho jednota, v ktorej bude sila, jeho život. Sen o sne. Roztrhol citové putá zo samej túžby po nich. Tak paradoxné a hlúpe, naivné. Niekoľko rokov neskôr a stojí v byte nejednotný, jeho pokožka je horká a jeho duch sa vyparil. Plakal do vzduchu. Rytier osamelosti. Dosiaľ sa živil nádejou, no aj tá časom vyprchá. Kĺby začnú bolieť, tvár nadobúda čoraz viac vrások, nádej je preč. Sny naraz nemajú potravu a pomaly umierajú. Pritláčal prst ku sklenenému rámu. Cítil svoju prítomnosť. Čím viac tlačil, tým viac bol tu. Živil sa snami, a tie umreli. Človek sa potom začne pýtať, ako sa vlastne žije život. Ako sa tak pretláčal do prítomnosti, pomaličky si v myšlienkach utváral cestu. Tú, ktorá ho mohla zachrániť. Na jej začiatku stála viera. A on na začiatku naozaj veril. Veril, že tam von naňho niečo čaká. Nevedel čo, ale veril v to. Niečo veľké a významné. Tá podstata, ku ktorej mal jeho život dospieť. Táto viera vyživovala nádej. Tú krásku, ktorá je matkou sna. Ďalšia povinná zastávka, ktorá núti srdce vibrovať, pri jednej jedinej myšlienke. Je tam príjemne a útulne. Rozhodol sa na chvíľku sa tam uložiť. Kdesi na lavičke, pospať si. Hodinku, dve. Z hodinky sa však stal deň, týždeň, mesiac, napokon si tam postavil dom, našiel prácu a manželku a nadobro sa usadil. Vytvoril si svoj vlastný svet, ospravedlňujúc sa tým, že jeho duša je hlboká. Zabudol však, že nehľadiac na to, v koľkých svetoch žije, všetky sa odvíjajú od toho jediného, toho, v ktorom žije fyzicky. Namiesto toho, aby latku preskočil, zakvačil sa na ňu a ostal tam visieť. Ako dospel k dospelosti a ako dospel k životu bez zmyslu života, dospel aj k cieľu, v ktorom mala jeho cesta končiť. Premeniť sen v realitu. Najťažšia práca v celom vesmíre. Určená odvážnym a vytrvalým. Viera, nádej, sen. Nebol ďaleko. Avšak, bolo už pozde.
Odložil fotografiu. Prehodil na seba jesenný kabát a pobral sa preč zo skľučujúceho bytu. Nemal namierené ďaleko. Rozhodne nebol bežcom na dlhú trať. Po pár sparených zimných výdychoch sa ocitol v tmavej kutici, pri drevenom pulte. Objednal si čosi tvrdé a hnedasto-medené. Raz, znova a do tretice. Potom zaplatil. Navštívil bankomat a pokračoval ďalej. Nočnými uličkami sa predral k budove vysvietenej červeným neónom. Bez otáľania vstúpil. Jeho nosné dierky sa reflexívne rozšírili. Po chvíľke rozhliadania k nemu pristúpila žena. Ponúkla ho cigaretou. Neodmietol. Deštruktívne si poťahoval hľadiac do jej provokatívnych očí. Bola škaredá a sebavedomá. Presne tak, ako to chcel. Alebo aj nechcel. Čo na tom už záležalo. Zaplatil jej ‚mame‘ a v rýchlosti uspokojil svoje potreby. Priložil žene čosi navyše, nakoľko z jeho citov v ňom ostalo kúsok naivnej viny a on sa cítil vinný za jej zážitok. Odišiel. Keď sa vrátil domov, položil si stoličku do stredu miestnosti a postavil sa na ňu s úmyslom nadviazať citové putá s lustrom v obývačke, pevné a trvácne, pomocou predlžováku, ktorý používal pri vysávaní. Skopol stoličku a vo svojej konečnej chvíľke vytreštil oči, povedzme, že preto, aby sa posledný krát prizrel svetu, v ktorom nežil.