.

,,Mal som sen.‘‘ bodli doňho spýtavé oči spoza kovového rámu okuliarov. Neodpovedal. Nevedel sa vyrovnať s vlastnou prítomnosťou, nieto ešte s prítomnosťou tohto cudzinca. Súhlasne naňho kývol hlavou a pohľad opäť venoval scenérii pred sebou. Kolená pri sebe a dlane na nich. Mal svoje vákuum a teraz jeho časť nedobrovoľne prenajal bradatému starcovi. Bol by to spravil zadarmo, ale muž sa rozhodol splácať jeho veľkorysosť slovami. Stále nedokázal vyriešiť otázku poznania. Dar alebo prekliatie? A tak radšej stagnoval. Ako celý jeho nie príliš krátky a nie príliš dlhý život.

Cez drobné oči sa doňho trpezlivo zahrýzala aktívna myseľ. Kolieska sa točili, mašinéria pracovala usilovne a neoblomne, hoci už dávno bezcieľne. Jeho hlava mu pripomínala naštartovaný motor. Spánok musel byť vykúpením. Dostal chuť sa ho na to opýtať, ale nechal to na tiché bádanie svojho podvedomia.

,,Chcel som byť lepším človekom.‘‘ pomaly a starostlivo mu starec prezradil jeho celoživotné tajomstvo. Otočil sa späť k tejto nevšedne všednej náture. Nasával jeho neškodnosť. Obdivoval priamočiarosť. Spoločenské konvencie ho prinútili prehovoriť.

,,To chceme na začiatku všetci. Skôr či neskôr to tak či tak vzdáme. Lepšie sa bojuje proti druhým, než proti sebe samému, nič si z toho nerobte.‘‘

,,Svet je náš priateľ.‘‘ stiahol sa muž k svojmu monológu. ,,Keď mi ubližovali, prizeral sa. Prizeral sa, keď ma využívali na svoje experimenty.‘‘

,,Kto vám ubližoval?‘‘

,,Prizeral sa. Má hrozné oči. Sú veľké, obrovské a vidia všetko. Úplne všetko a keď mi ubližovali, nezavrel ich. Počkal kým skončia. Zbabelec, ozajstný zbabelec. Môj priateľ. Potom mu to prišlo ľúto, že nič neurobil, že mi nepomohol. Zavrel oči a chcel odomňa, aby som ho na oplátku využil ja, aby som ho utýral. Lenže ja som sa nenakazil. Som zdravý. Možno posledný, kto sa udržal pri zmysloch. Som si takmer istý, že áno. Otočil sa mi chrbtom. Nahneval sa, lebo som odmietol a on sa nemohol uspokojiť s jeho vlastnou neharmóniou, tak výčitky voči sebe samému premenil na výčitky voči mne a bol znova v poriadku. Ja som sa mu chrbtom neotočil. Bol to môj priateľ, stále je. Každý deň vídam jeho siluetu. Každý deň mu chcem vidieť do tváre, ale už nemám silu. Bývali časy, keď som chcel vyliečiť všetkých ľudí. Potom by sa ku mne obrátil späť. Určite by sa otočil. Pozreli by sme si vzájomne do očí a objali sa a všetko by bolo odpustené. Nezabudli by sme na to. Nikto z nás by na to nezabudol. Človek sa predsa učí z chýb. Všetko sa učí z chýb. Odpustené by bolo všetko, nie zabudnuté, odpustené. Snažil som sa. Ale už nevládzem. Nie som predurčený naplniť svoje poslanie. Hádam v budúcom živote. Teraz je svet môj priateľ. A ty si tiež môj priateľ. Si svätý.‘‘ krúžil ukazovákom namiereným na jeho hlavu a usmieval sa.

Popletený starý pán a predsa ho uviedol do rozpakov. Skúmal ho, snažil sa prísť na to, čo mal znamenať jeho príbeh a prečo ho označil za svätého. Ako sekundy nezvyčajne pomaly plynuli, starcov pohľad sa mu zdal čím ďalej, tým kalenejší a neprítomnejší. Oči sú bránou do duše. Neprítomnosť bola uňho prítomná častejšie, než ľudské bytosti. Nepotreboval prejsť touto bránou. Znamenalo by to stratu času.

Natočil hlavu poza svoj chrbát. Slnko už zapadalo za neďaleké budovy, stále však bolo teplo. Vytiahol si z nohavíc látkovú vreckovku a zbavil sa miniatúrnych kropajov potu na vyzretej plešine. Dnešný deň treba ukončiť.

,,Nechám vás. Opatrujte sa.‘‘ povedal mužovi ako pozdrav, čakajúc na reakciu. Ten si len dokrútil ukazovákom a vyjavene ho sledoval ako novorodeňa, ktoré poznáva okolie.

Otočil sa mu chrbtom a odišiel k neďalekému prechodu. Čakal na zelenú. Rozmýšľal nad tým, či tiež raz skončí takto. Vyschnutá, zvráskavená bytosť, navodzujúca nekomfort a strach z čohosi neprebádaného, nového, porušujúca bežné, hoci nepísané, kvázi morálne pravidlá ľudskej spoločnosti, ktorá sa snaží vypovedať podstatu svojho bytia úplne neznámemu človeku s takou ochotou a pokorou, akoby už raz prežila smrť a ostala v jej upokojujúcom objatí.

Nazrel ponad plece. Predstava jeho budúcnosti sa naňho usmiala. Dostal nutkanie opýtať sa ho, akým životom to vlastne žil.

Na obrubníku zastal mikrobus. K starému mužovi vykročili dvaja uhladení mladíci v bielych nohaviciach a košeliach. Chovali sa k nemu priateľsky, keď ho viedli za ruky do auta. Ako chápaví, vyspelí vnuci.

Poznanie sa vytratilo do podvečernej premávky.