,,Všetko v poriadku?‘‘ opýtala sa ho rokmi ošľahaná žena v plávajúcej krémovej blúze. Prirovnával si ju k stojanu v bižutérii. Trblietala sa naňho z viktoriánskeho kresla pokojne a zvedavo. Na chvíľu mu pripomenula matku. Starala sa o niekoľko dievčat, určité materinstvo v sebe mať musela, hoci jej starostlivosť sa od starostlivosti bežných matiek výrazne líšila.
Potešila ho. Už dávno sa ho nikto nespýtal, či je všetko v poriadku, ako sa má alebo ako sa mu žije. Dostal absurdnú myšlienku povedať jej, čo má práve v pláne, vecne a kľudne. Potom mu došlo, že sa nepýta na jeho duševnú pohodu, ale na zákaznícku spokojnosť.
,,V najlepšom.‘‘ kývol hlavou a pokúsil sa o úsmev.
Vyšiel von. Po mixe dámskych voňaviek, vonných tyčiniek a príliš starého nábytku mu čerstvý vzduch takmer spôsobil druhý orgazmus večera. Musel to okamžite zmeniť. Nemôže sa predsa teraz začať radovať z maličkostí. Ako by potom jeho nasledujúce veľkolepé predstavenie mohlo mať význam. Zapálil si.
,,Máte oheň? Môj práve skapal.‘‘ pokyvkala pred ním žena zapaľovačom. Nebol to nik iný, ako žena zvnútra. Zapálil aj jej a spoločne vychutnávali ticho noci.
,,Stojíte tu rovno pod ceduľou akoby nič.‘‘
Nechápajúc na ňu zdvihol obočie, a tak pokračovala: ,,Väčšina mužov ako vy, akonáhle vyjde von z dverí, sklopí hlavu dole ako poslušný psík a vyrazí priamo do tmy ako hentí profesionálni rýchlochodci alebo ako sa to volajú, len aby ich niekto nezazrel.‘‘
,,V túto nočnú hodinu by som mohol na ulici stretnúť beztak iba, čert vie, za akým účelom sa tu obšmietajúce indivíduá, a poprípade opitú mládež, ale tej je depresívny plešatý chlapík postávajúci pred bordelom srdečne ukradnutý. Nemám sa prečo zamýšľať nad názormi týchto ľudí. A nie som si ani istý, či by som sa vôbec zamýšľal nad názormi tých kvázi slušných a počestných bytostí, ktoré chodia vznešene po svete za denného svetla. Pod lampou býva najväčšia tma. O tom by vám mohli rozprávať aj tí ‚muži ako ja‘.‘‘ predsalen jej daroval kúsok svojich trápení, hoci nie až tak podstatní, ktorým by sa mohol zachrániť. O to nestál.
,,Teda, bez urážky, mladý pánko, ale vyzeráte na chlapa, do ktorého od rána do večera hustí žena za prácu, za deti, hypotéku, kosenie trávnika, maľovanie izby, a tak ďalej, a tak ďalej, a keď si s ním večer líha do postele, má migrénu, krámy, alebo sa jej proste nechce. Po partiách slobodných mládencov, ktorí sa chcú baviť, ale chcú ušetriť za drahé eskorty, je toto druhý najčastejší typ muža, čo k nám zavíta. Viete ako sa hovorí, veľa muziky za lacný peniaz. Ale to je jedno. Máte pravdu. Ľuďom strašne záleží na tom, čo si o nich myslia ostatní, hoci aj úplne cudzí a pre nich bezpredmetní. Ale to bude asi tým, že vedia, ako oni sami vnímajú iných a automaticky predpokladajú, že rovnako ich spätne posudzujú oni. A tí ich zasa naozaj posudzujú späť. Je to taký začarovaný krúžok, ktorý mi zamestnáva hlavu už hodne dlhú dobu. Bohužiaľ, je to naša prirodzená človečia vlastnosť, hrať sa na sudcov. Viete, nemyslím, že by sme to mali brať ako niečo zlé. Môže za to naše podvedomie. Sme spokojní s tým, čo poznáme, preto si všetko potrebujeme zaradiť do nejakej kategórie. Koniec koncov, aj ja som si vás hneď na začiatku priradila k určitému typu, keď som povedala ‚muži ako vy‘. Proste podvedomie.‘‘ poriadne si potiahla. ,,Len keby to naše kategorizovanie nezbehlo do škatuľkovania už v horšom zmysle… Myslím, že všetkým by sa nám uľavilo, keby sa raz prebudíme a svet by bol čiernobiely. Ale asi iba na chvíľu, potom by to bola nuda.‘‘
Inokedy by ho táto téma aj nadchla. Ale teraz, zbitý sebaľútosťou a rozumom rozpusteným v percentách, uvažoval skôr nad tým, prečo si vlastne neobjednal tú eskortu na nejaký hotel. Stál tam pod nechutne gýčovým neónom, stratený v jej slovách a naozaj mu bolo jedno, čo si kto o ňom myslí.
‚,Nemám ženu, ani deti.‘‘ povedal nezáživne. Čo chcela vypovedať, vypovedala, no aj tak ju zarazilo, že jej nedal šancu rýpať sa v tom ďalej.
,,Á. Najvyšší čas si niečo zaobstarať, nie?‘‘
,,Nie.‘‘