Bola som ňou, ona zas mnou
v jej očiach, keď objímala som jej kmeň,
tancovala som s ňou tmou
privinúc sa na zeleň,
a náhle strach!
Husia koža v jarnom vánku
stala sa mi dôkazom vlastnej človečiny,
automatu v bdelom spánku,
premietajúcim svoje činy.
Či patrím tu?
Či nepošlapem jej panenskú zem?
Či nezamorím jej čistotu
pre môj egocentrický sen
vtisnúť sa do jej lístia,
byť opojená jej arómov,
cítiac pokoj
v korunách jej stromov?
Chcem zabaliť sa do oblohy
a dažďom napojiť jej vody!
Chcem, aby vrástli sa moje nohy
do jej plodnej pôdy!
Chcem nasiaknuť lesnou nehou
a pohládzať jej život!
Chcem vlnami do morských brehov
vrážať prudko, divo!
Chcem premeniť môj hlas
v jej pestré vtáčie spevy
a jemné vlasy
v silné steblá trávy,
telo oddať kráse
majestátnej hory,
a mozog v slnečnom jase
nech potichu zhorí!
Chcem ponechať si
len tlkot srdca,
s ňou trvácnou súznejúci!
A či však nie som iba škodca?