.

Kráčal po popraskanom asfalte medzi dvomi takmer fyzicky sa zbližujúcimi budovami. Vzduch bol napáchnutý upchatou kanalizáciou a zvratkami nasiaknutými alkoholom. Jemu to však už dávno nevadilo, pretože jeho čuchové bunky neboli schopné zachytiť ani ten najostrejší zápach. Z kontajnera pri zadnom vchode ázijského bistra sa naňho lepili špendlíkové zreničky detí, ktoré nezastihlo detstvo. Možno sa chceli spolčiť a okradnúť ho aj o ten chatrný, no stále hrejivý kabát, no zastavil ich strach, ktorým pôsobili prázdne očné jamky tohto velikána. Tak ako niektoré druhy zvierat, tak aj neľudskí ľudia si radi vyčlenia najslabšieho jedinca a potom ho bez mihnutia oka alebo zakolísania chatrných zbytkov svedomia zožerú.

Kráčajúci muž na moment zastal, kabát si vyzliekol, a pokračoval ďalej vo vyťahanom šedom svetre. Šiel pomaly a ulička bola dlhá. Chladná. Zákerná. Začalo snežiť. Nemohol počuť ruch okolitého veľkomesta. Nemohol počuť zvyšky okolitej prírody. Nemohol počuť.

Vyzliekal sa ďalej. Najskôr sveter, potom biele tričko. Z vrecka nohavíc si vybral cukrík a vložil ho do úst. Bol bez chuti. Alebo on bez chuťových buniek? Rozopol si opasok, vytiahol ho a pustil na zem. Deti sa za ním plížili, ustráchané a osamelé. Boli tri. Zbierali mužove kusy oblečenia hneď ako ich odhodil. Boli dychtivé po teple, po zločine a po živote. Sebapoznanie však dávno stratilo zmysel a s ním aj život. Malí a špinaví špunti sa naťahovali o hnedé menčestrové nohavice. Roztrhli ich. Malé zvieratká betónovej džungle. Jedno z nich sa nakoniec odhodlalo, frustrované z roztrhnutých nohavíc, túžiace po úspechu, vodcovstve medzi ostatnými. Najskôr zobralo kameň, nebol príliš veľký, akurát do jeho malej zvrásnenej dlani, a z diaľky ho hodilo po mužovi. Nezastavilo ho to. Posilnené adrenalínom sa rozbehlo k takmer nahému mužovi a začalo mu búšiť päsťami do chrbta. Nič sa nedialo. V prastarej korbe sa už dávno nenachádzal cit. Mladý chlapček ďalej udieral muža. Čoraz silnejšie, čoraz agresívnejšie. Vybíjal si zlosť na svet. Keď nič nepomáhalo, vzal do ruky ďalší kameň. Klusal k mužovi napriahnuc sa ako najlepšie vedel. Pri záverečnom údere však pozabudol na zľadovatelú cestu. Gravitácia sa decentne postarala o nerozumného spratka a poslala ho k zemi. Ostatným dvom mladým a skazeným dušiam neostávalo v rámci zaužívaných spoločenských konvencií nič iné ako vysmiať ho. Štrbavé zažltnuté zúbky sa ligotali v jedovatých tvárach. Jeden z dvojice kopol svojho ležiaceho spoločníka do nôh. Nehýbal sa. Obaja sa rozbehli preč, nepochopení a bezbranní. Dospievajúce pijavice. Kráčajúci muž zo seba zhodil ostatok odevu, topánky, prederavené ponožky a trenírky. Vyšiel z uličky, vzpriamený a nahý. Znovuzrodený.